Čakanie na drozda

Som omámená jarou. Bzukot hmyzu a štebot vtákov. Vôňa vzduchu a rozkvitnuté kvety. Asi som blázon, lebo naozaj počujem kdesi v diaľke zvončeky a hudbu. Prebúdza sa všetko. A naokolo sú aj krásni prebudení ľudia. Nemusíme cestovať ďaleko, do Indie, alebo do Tibetu, aby sme našli múdrosť. Ak lepšie otvoríme oči a srdce a budeme v tichosti počúvať, dostane sa nám tej najvyššej múdrosti.
Dnes som po rokoch stretla človeka, ktorého som poznala z detstva. Je to postarší pán na dôchodku. Stál pri bráne a pozoroval. Na moju otázku, či sa len vyhrieva na slniečku odpovedal, že čaká na drozda. „Na drozda?“ začudovala som sa. „Áno, čakám na drozda, na strome má hniezdo a teraz je čas na kŕmenie mláďat, tak na neho čakám.“ Stála som v nemom úžase, plná lásky k tomuto dobrému mužovi, ktorý ešte dodal: „Ja sa nikam neponáhľam, nemám čo robiť, tak čakám na drozda.“
...a ten dobrý muž meditoval, hoci vôbec netušil, čo to meditácia je. Načo sa však zaoberať nezmyselným pomenovaním vecí, pokiaľ sme prítomní a uprostred toho chaosu, mihotania, kmitania a pohybu sme schopní stáť, načúvať a pozorovať.
Kiežby sme všetci boli schopní „čakať na drozda“!
Om